Národný park Sanjiangyuan v Číne – zdroj troch veľkých riek

Na Tibetskej náhornej plošine, vo vnútrozemí provincie Čching-chaj, sa rozkladá takmer neznámy Národný park Sanjiangyuan. Toto čínske slovo (三江源) sa dá preložiť ako „Zdroj troch riek“. Pokrýva totiž územie horných tokov troch obrovských ázijských riek: Jang-c’-ťiang (Yangtze), Žltej rieky (Yellow River) a Mekongu (v Číne známeho pod menom Lancang). Má rozlohu viac ako 190 700 km². Pre predstavu, Slovensko by sa do tohto národného parku zmestilo takmer štyrikrát.

Sanjiangyuan je nový národný park, ale ochrana prírody v tejto oblasti má oveľa dlhšiu históriu. Čína mala už desaťročia pomerne veľké prírodné rezervácie a iné chránené územia, ktoré si bežný turista ľahko mohol zameniť s národnými parkmi. Napríklad Hoh Xil (Kekexili) bol chránenou prírodnou rezerváciou už od 90. rokov. Samotný systém národných parkov je však v Číne nový. Sanjiangyuan vznikol najskôr ako pilotný projekt v roku 2016 a v roku 2021 sa stal jedným z prvých piatich oficiálnych národných parkov krajiny. Pre mňa, ktorý som v tejto oblasti cestoval niekoľkokrát od roku 2009, je preto Sanjiangyuan úplne novým pojmom. Poznal som Kekexili, jednotlivé prírodné rezervácie a ďalšie chránené územia, ale nie jeden obrovský národný park, ktorý dnes zastrešuje horné toky troch veľkých ázijských riek. Keď som sa sem v rokoch 2024 a 2026 vrátil, cestoval som už krajinou Národného parku Sanjiangyuan.

Sanjiangyuan však nie je národným parkom v podobe, akú poznáme z Európy alebo Severnej Ameriky. Nenájdeme tu sieť turistických chodníkov, turistické centrá a parkoviská ani vyhliadky plné turistov. Je to obrovská a riedko osídlená časť Tibetskej náhornej plošiny, kde sa väčšina krajiny nachádza vo výške nad 4 000 metrov. Striedajú sa tu nekonečné vysokohorské stepi, mokrade, jazerá, široké riečne údolia, zasnežené pohoria a ľadovce. Vzdialenosti sú tu obrovské a aj dnes existujú oblasti, kde môžete cestovať celé dni bez toho, aby ste videli dedinu alebo stretli jediného človeka. A to hlavne mimo letnej pastierskej sezóny. Leto je tu veľmi krátke a od konca júna až do začiatku septembra prichádzajú do odľahlých údolí tibetskí pastieri, ktorí tu trávia leto so svojimi stádami jakov. Takže miesta, ktoré sú väčšinu roka prakticky úplne vyľudnené, na niekoľko krátkych letných mesiacov ožijú.

Podľa údajov čínskych autorít je priemerná nadmorská výška 4700 metrov. To však neznamená, že ide o krajinu vysokých horských štítov, medzi ktorými sa pohybujete v údoliach. Veľká časť Sanjiangyuanu je náhorná plošina, s riedko roztrúsenými pohoriami s výškou 5200m až 5700m. Ja som sa počas mojich ciest celé týždne pohyboval prevažne vo výškach medzi 4 200 až 4 800 metrov.

Na prvý pohľad pritom táto krajina nevyzerá ako miesto, odkiaľ by mala pochádzať voda pre veľkú časť Ázie. Najmä západné časti náhornej plošiny sú často suché, veterné a bez stromov. Napriek tomu sa tu nachádza obrovské množstvo jazier, mokradí, ľadovcov a vodných tokov. Voda z topiaceho sa snehu a ľadovcov spolu s letnými zrážkami postupne vytvára stovky potokov a riek, ktoré sa spájajú do troch veľkých riečnych systémov.

Určite voda je dôvodom, prečo má Sanjiangyuan význam ďaleko presahujúci hranice samotného národného parku. Svoje horné toky tu majú Jang-c’-ťiang, Žltá rieka a Lancang, ktorý po opustení Číny poznáme ako Mekong. Každá z týchto riek odtiaľ pokračuje úplne iným smerom a preteká krajinami, v ktorých na jej vode závisia desiatky až stovky miliónov ľudí. Je neuveriteľné, že všetky tri rieky sú už tu, vo výškach 4 200 – 4 500 metrov, mohutnými tokmi. Aj preto sa Sanjiangyuan často označuje ako „vodná veža Ázie“. No nemožno si to predstaviť ako jedno miesto, kde by vedľa seba vyvierali tri veľké rieky. Jednotlivé zdrojnice riek sú od seba vzdialené stovky kilometrov a každá vyzerá úplne inak.

Určiť presné miesto, kde sa niektorá z týchto riek začína, pritom nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Na náhornej plošine nevystupuje zo zeme jeden prameň, od ktorého by sa dala rieka jednoznačne merať. Jej horný tok tvorí celá sieť potokov a zdrojníc, ktoré prichádzajú z rôznych dolín, jazier, mokradí a ľadovcov. Otázka, ktorú z nich považovať za hlavný prameň rieky, preto nemala vždy rovnakú odpoveď.

Dá sa zjednodušene povedať, že každá z týchto riek má svoj „tradičný“ zdroj – miesto, ktoré bolo oddávna považované za jej prameň – a „nový“ zdroj, ktorého určenie je výsledkom meraní, expedícií a porovnávania satelitných snímok.

Najlepším príkladom toho, ako sa predstava o prameni rieky menila, je Žltá rieka. Po stáročia sa jej pôvod hľadal ďaleko na západe a v starých čínskych predstavách bol spojený s pohorím Kunlun. Kunlun pritom nebol iba geografickým miestom. V čínskej mytológii patril medzi najposvätnejšie hory, bol sídlom bohov a domovom Si-wang-mu, Kráľovnej matky Západu, spojenej s nesmrteľnosťou.

Oveľa neskôr sa za prameň Žltej rieky začala považovať oblasť Yueguzonglie neďaleko dnešného Maduo. Toto miesto si svoj symbolický význam zachovalo dodnes a stojí tu aj pamätník označujúci prameň rieky. Moderné merania však ukázali, že južnejšia zdrojnica Kari Qu je dlhšia, má väčšie povodie a prináša viac vody. Expedícia v roku 1978 preto označila za hlavný prameň práve Kari Qu a neskoršie merania posunuli zdroj rieky ešte ďalej proti jej toku.

Tým sa však hľadanie prameňa neskončilo. Začiatkom 21. storočia využil čínsky vedec Liu Shaochuang satelitné snímky na podrobné porovnanie jednotlivých zdrojníc. Ak za prameň považujeme miesto, z ktorého musí voda prekonať najdlhšiu vzdialenosť až k ústiu rieky, prameň sa nachádza ešte ďalej proti prúdu systému Kari Qu. V roku 2004 sa Liu vybral priamo do terénu a za najvzdialenejší prameň Žltej rieky označil zdrojnicu Nazhalongcha vo výške približne 4 850 metrov.

A toto miesto bolo jedným z cieľov mojej cesty. Keď som sa k nemu v roku 2024 dostal na bicykli, moje GPS ukazovalo 34°29′29,1″ N, 96°20′25,9″ E – iba niekoľko desiatok metrov od bodu, ktorý Liu určil pri svojej expedícii. Na mieste dnes stojí kamenný monument, no samotná krajina pôsobí úplne nenápadne. Žiadny mohutný prameň, žiadna veľká rieka. Iba otvorená náhorná plošina vo výške takmer 4 900 metrov, sneh a drobné pramene, z ktorých sa postupne rodí tok smerujúci tisíce kilometrov naprieč Čínou.

Ak má Žltá rieka v čínskej histórii výnimočné postavenie ako tradičná kolíska čínskej civilizácie, Jang-c’-ťiang vyniká predovšetkým svojou veľkosťou. S dĺžkou približne 6 300 – 6 400 kilometrov je najdlhšou riekou Číny aj celej Ázie a po Níle a Amazon, je treťou najdlhšou riekou sveta. Jej povodie zaberá približne pätinu územia Číny a rieka preteká veľkou časťou Číny od Tibetskej náhornej plošiny až po Východočínske more pri Šanghaji.

Ani pri Jang-c’-ťiang však nebola odpoveď na otázku, kde presne sa rieka začína, po stáročia jednoznačná. Starí Číňania poznali veľkú rieku ďaleko na východe, ale jej horný tok mizol v obrovskej a prakticky neznámej krajine Tibetskej náhornej plošiny. Postupne sa preto menila aj predstava o tom, ktorú rieku a ktoré miesto treba považovať za jej skutočný začiatok.

Ešte v tradičnej čínskej geografii sa za zdroj Jang-c’-ťiang považovala rieka Min v dnešnej provincii S’-čchuan. Až cestovateľ a geograf Sü Sia-kche (Xu Xiake) v 17. storočí spochybnil túto predstavu a ukázal, že rieku treba sledovať ďalej proti prúdu cez Jinsha. Poznanie jej horného toku sa tak postupne posúvalo stále hlbšie na západ, do Tibetskej náhornej plošiny.

V modernej dobe sa symbolom prameňa Jang-c’-ťiang stal ľadovec Jianggendiru pod masívom Geladandong v pohorí Tanggula. Čínske expedície v 70. rokoch 20. storočia označili rieku Tuotuo, ktorá odtiaľ vyteká, za hlavný zdroj Jang-c’-ťiang. Geladandong sa následne objavil v atlasoch, učebniciach a všeobecnom povedomí ako miesto, kde sa najdlhšia rieka Ázie začína. Dodnes ho ako zdroj uvádzajú aj niektoré oficiálne čínske materiály. Prameň Jang-c’-ťiang ma pritom zaujímal dávno pred vznikom Národného parku Sanjiangyuan. V roku 2011 som sa na bicykli dostal približne 30 kilometrov vzdušnou čiarou od vtedy všeobecne uznávaného prameňa Jang-c’-ťiang pod masívom Geladandong. Ďalej ma však zastavila samotná rieka. Pri brodení ma strhol prúd. Rieka ma unášala a chvíľu som mal reálny problém dostať sa z vody. Nakoniec sa mi podarilo dostať na druhú stranu, ale bol som úplne otrasený a v ceste ďalej som už nepokračoval. Môj pokus dostať sa čo najbližšie k prameňu Jang-c’-ťiang sa tam skončil.

O pätnásť rokov neskôr, v roku 2026, som sa vrátil. Medzitým sa zmenilo aj chápanie toho, kde presne treba geografický prameň Jang-c’-ťiang hľadať. Tentoraz som smeroval k Dang Qu, zdrojnici, ktorú novšie merania označujú za najvzdialenejší zdroj rieky.

Kým tradičný prameň pod Geladandongom si možno predstaviť pomerne jednoducho – ľadovec, z ktorého odteká Tuotuo He –, pri Dang Qu takýto jednoznačný začiatok prakticky nevidíme. Je to rieka obrovskej náhornej plošiny. Jej tibetský názov Dam Chu znamená približne „močaristá rieka“ a presne tak vyzerá aj krajina, ktorou preteká. Voda sa zbiera z mokradí, drobných potokov a širokých plytkých údolí a až postupne z nich vzniká veľká rieka. Dang Qu meria približne 360 kilometrov. Práve jej dĺžka je dôvodom, prečo sa dnes objavuje ako alternatíva ku klasickému prameňu pod Geladandongom. Už expedície v 80. rokoch minulého storočia na základe satelitných snímok upozornili, že najvzdialenejší prameň celého systému môže ležať práve tu. Čínska vedecká expedícia v roku 2008 namerala Dang Qu 360,34 kilometra, teda približne o 12 kilometrov viac ako najdlhšiu vetvu Tuotuo He, a jej členovia navrhli považovať Dang Qu za skutočný prameň Jang-c’-ťiang. Spor však úplne nezmizol. V čínskych oficiálnych materiáloch zostáva ľadovec Jianggendiru pod Geladandongom hlavným prameňom, zatiaľ čo Dang Qu sa označuje ako južná zdrojnica rieky. Najkratší prístup do tejto oblasti pritom vedie zo strany povodia Mekongu cez horské rozvodie. Ja som však chcel sledovať Dang Qu proti prúdu a vidieť, ako sa veľká rieka postupne mení na čoraz menší vysokohorský tok.

Aj pri Mekongu, v Číne známom ako Lancang, existuje spor o to, kde presne sa rieka začína. V tomto prípade sú však konkurenčné pramene veľmi blízko seba. V hornej časti zdrojnice Gaodepu sa rieka rozdeľuje na dva malé vysokohorské potoky, ktoré prichádzajú z opačných strán horského masívu. Rozdiel medzi nimi je taký malý, že rôzne expedície dospeli k odlišným záverom.

V roku 1999 označil čínsky vedec Liu Shaochuang za prameň Mekongu zdrojnicu smerujúcu k hore Jifu. Iná čínska expedícia v tom istom roku označila za hlavný prameň Lasagongma pod horou Guozongmucha a postavila tam kamenný monument s nápisom „Prameň Lancangu“. No ani tým sa však spor úplne neskončil. Ešte expedícia v roku 2013 merala posledné drobné zdrojnice Gaodepu a dospela k záveru, že za najvzdialenejší prameň možno považovať druhú z nich.

Ja som sa v roku 2026 vydal k prameňu Gaodepu. Na mape sú oba možné pramene vzdialené len niekoľko kilometrov a v teréne už nejde o rieky, ale o malé potoky stekajúce z vysokých svahov. Aj tu stojí kamenný monument označujúci prameň. Práve tu je asi najlepšie vidieť, aké relatívne môže byť hľadanie „jedného bodu“, v ktorom sa začína rieka dlhá viac ako štyritisíc kilometrov.

Rozdiel je viditeľný takmer okamžite po prekročení rozvodia. Kým horný tok Jang-c’-ťiang preteká obrovskými, takmer rovinatými údoliami, ktoré miestami pôsobia široké desiatky kilometrov, na strane Mekongu sa krajina rýchlo mení. Aj vo výškach 4 500 až 4 800 metrov je terén oveľa členitejší. Rieky sú zarezané hlbšie medzi horami a cesta neustále stúpa a klesá z jedného údolia do druhého. Stačí prekročiť horské sedlo a napriek podobnej nadmorskej výške má krajina úplne iný charakter. Práve týmito údoliami som pokračoval proti prúdu Mekongu.

Sanjiangyuan nie je iba o troch veľkýchých riekach . Je to predovšetkým obrovský kus Tibetskej náhornej plošiny, krajina, ktorej rozmery sa z mapy chápu len ťažko. Vytvorenie národného parku a ochrana takého rozsiahleho a odľahlého územia je naozaj parádnym počinom čínskych úradov.

Tento park by som bez váhania označil za jeden z najkrajších na svete. Je to miesto, ktoré na Slovensku pozná asi málokto. Ja som mal to šťastie, že som v tejto krajine strávil niekoľko mesiacov svojho života.