Cesta k Hala Hu a Arjin Shan

V októbri 2018 som absolvoval krátky, 35 dňový trip v Číne, v provinciách Kansu a Čching-chaj. Ako takýto trip vyzerá a čo všetko obnáša? tu je odpoveď.

Tí, ktorí ma nepoznajú: v Číne som bol 14 krát a na bicykli som tu prešiel vyše 30000km. Je to najkrajšia, najlepšia a najneobyčajnejšia krajina na svete. Ale cesta sem začína vždy doma: treba rozložiť bicykel a následne ho zbaliť, zabaliť cca ďalších 30 kg batožiny a potom nastáva logistická nočná mora. Všetko napratať do auta, ísť na letisko zacheckovať batožinu a vytrpieť si medzikontinentálny let. Ako to už býva, v Pekingu čakám na batožinu niekedy nad ránom, nevyspatý, podráždený a preklínam nápad ísť niekam. Nie je lepšie radšej zostať doma? Mal som šťastie a prišiel aj bicykel aj batožina. Už iba preniesť celú moju 55 kilovu batožinu cez colnú kontrolu a som tu – v Číne. Teraz nasleduje: poskladať bicykel, naložiť všetko čo mám a vydávam sa do nočných ulíc Pekingu. Dnes ma čaká 40 km na železničnú stanicu Beijing Xi. Za menej ako tri hodiny som tu. Bicykel a batožinu posielam do destinácie v provincii Gansu, do Zhangye, nákladnou železničnou dopravou. Konečne bez batožiny a bicykla idem do hotela. Môj rýchlovlak ide až zajtra.

Bicykel na letisku v Pekingu.

V roku 2018 je spojazdnený rýchlovlak z Číny až do hlavného mesta provincie Gansu, Lanžhou. Cesta trvá iba 8 hodín, aj keď prekonáme vyše 1500km. V Lanžhou , najlepšom meste v Číne, prestupujem na ďalší rýchlovlak. Teraz idem z Lanžhou do Zhangye. Čo je výnimočné na tomto rýchlovlaku, je že prechádza cez priesmyk cca 3600 mnm. Je to najvyššie položená rýchloželeznica na svete. Cesta trvá menej ako 4 hodiny a ja sa ocitám v Zhangye. Taxíkom sa odveziem do môjho hotela. Je to neuveriteľné: ráno som bol v Pekingu a večer zaspávam v 2200km vzdialenom mestečku o ktorom ste nikdy nepočuli. Pre mňa je to miesto odkiaľ začínam moju ďalšiu cestu.

Rýchlovlak z Pekingu do Lanžhou

Keď hovorím cestu, tak myslím naozajstné cestovanie. Podľa mojich kritérií cestovanie je v momente keď človek zaspáva na mieste, kam sa dostal svojou vlastnou silou (na bicykli, peši, na kolobežke,atď), ale v to ráno nevedel kde bude zaspávať. To je moja definícia cestovania.

Ja som začal v Zhangye. Cesta bolo mierne do kopca cca 100km a potom začalo stúpanie do priesmyku. Z 1600 mnm som vystúpil do 4100m vysokého priesmyku. Najdôležitejší je tento šok. To utrpenie, ktoré prežívam vždy na začiatku mojej cesty do neznáma. Trvá to približne 10 až 14 dní kým sa mentálne aklimatizujem na nový život: život bez pripojenia na internet, bez ľudí, ktorí ma obklopujú, bez komfortu dobrého jedla, bez pohodlnej postele. Života v stane, v chlade, s priemerným jedlom a únavou. Mojím cieľom bola oblasť jazera Hala Hu v severovýchodnej, neobývanej časti Tibetskej náhornej plošiny.

Cesta do prvého priesmyku

Takto som prešiel tri priesmyky vyššie ako 4000m, pokým som sa dostal do posledného mestečka Suli. To je v provincii Čching-chaj. Obskúrne malé mestečko, ktoré obklopuje 5800m vysoké pohorie. Tu, po 9 dňoch cesty som sa ocitol konečne na kraji civilizácie. To je ten moment, keď každý človek, ktorého stretnem môže byť ten posledný pred tým ako sa ocitnem vo “wilderness”. Posledný tibeťan za mnou prišiel večer, po tom ako som postavil stan. Ráno som sa zobudil a pokračoval, ale už sám. Ďalších 6 dní som nestretol nikoho. Zostal som sám s mojimi myšlienkami.

Nepoužívaná cesta na priesmyk pred posledným mestečkom Suli

A myšlienky sú diabol. Nahlodávajú moje odhodlanie. Podrývajú moje snaženie, moju autoritu pred sebou samým. Vyrývajú v mojom svedomí, v mojom podvedomí a sú mojím najväčším nepriateľom. Úspech každej expedície je závislý na ignorovaní týchto myšlienok.

Pohorie Altun Shan

Posledným ľuďom sa dal zbohom a takáto cesta bola mojou novou realitou

To isté pohorie zo západu

Cesta sa zmenila a zostali iba staré stopy.

No comment

Krásny kemping

6 dní som tlačil bicykel bez toho, aby som videl iného človeka. Na šiesty deň, keď som už bol znova v provincii Gansu sa mi zlomil náboj. bohužiaľ týmto sa moje bicyklovanie skončilo. Dole kopcom som sa zviezol a hore som poctivo tlačil. Po asi pol dni som sa dostal na prašnú cestu. Hneď tam bol checkpoint a policajti boli takí milí, že ma zviezli do najbližšieho mestečka Dangchengwan, cca 170 km. Odtiaľ som zobral autobus do Dunhuangu a tam kúpil nové koleso. Ďalším autobusom som sa odviezol do malého mestečka Aksai, hlavného mesta okresu Aksai. Je to naodľahlejšia časť celej provincie pri hraniciach z Ujgurským autonómnym regiónom a provinciou Čchung-chaj.

Aby ste mali lepšiu predstavu, rozloha je viac ako 31000km2 a počet obyvateľov je 10000, slovom desaťtisíc. Tu ma čakal môj ďalší cieľ, ísť k pohoriu Altun Shan, resp. k najvyššiemu vrcholu provincie Gansu: Arjin Shan, 5841m. Z hlavnej cesty, ktorá spája Gansu a Čching-chaj som vo výške 2880 m odbočil na západ do neznáma. Táto oblasť je úplne odlišná od Hala Hu. Je to vysokohorská púšť. Z toho som sa trochu bál: mal som so sebou iba 10l vody a nemal som istotu kde bude nejaký prameň, ktorý steká z ľadovca. Podľa topografickej mapy, väčšina prameňov steká na sever do Gansu a tam v púšti táto voda zásobuje nepočetné oázy. Podľa mapy, na juh nesteká žiaden potok.

Nie veľmi kvalitná voda.

Stúpal som po ceste až do 4000m a našťastie sa na tretí deň popoludní, keď sa na ľadovec oprelo silné slnko, objavil malý prameň, nie veľmi kvalitnej vody. Lepšie ako nič. Nabral som trochu, ale bol som si istý, že nájdem aj kvalitnejšiu vodu. Na ďalší deň sa tak aj stalo a mohol som pokojne vyliať ten hnus a nabral som oveľa čistejšiu vodu. Bol som zase sám, tlačil som bicykel a obdivoval okolitú scenériu a počúval tichu. Prešiel som okolo Arjin Shan a cesta postupne začala klesať, aby som znovu prešiel dva 4000m priesmyky. Táto oblasť bola veľmi chladná, každú noc som nemohol poriadne spať, lebo ma oziabali nohy. Spacák, ktorý mám je už vyležaný a nie je čo býval. Tak som si každý veče zohrial vodu, prelial ju do fľaše a dal k nohám do spacáku. Takto som mal teplúčko v spacáku zabezpečené aspoň na polovicu dlhej noci.

Ten nenápadný kopec v popredí je najvyšší vrch provincie Gansu, Arjin Shan, 5841m. Jediný kopec široko ďaleko v púšti.

Cesta napokon začala klesať spať do púšte. Podľa mapy tam mala byť vo výške cca 2600m malá dedinka Anjiabou. Aj som sa trochu potešil a rozmýšľal som, čo dobré si dám na jedlo. No všetko bolo inak. Určite ste už počuli o tzv. mestách duchov. Médiá týmto pojmom označujú mestá, kde je viac výstavby ako ľudí. Asi najznámejším, týmto mestom je Ordos v Nei Mongol. V skutočnosti, tieto mestá duchov sú síce veľké a je v nich mnoho neobývaných domov, či celých štvrtí, vždy sa tam nejakí ľudia nájdu. Prašná cesta sa zmenila na kvalitnú asfaltovú. Prešiel som cez checkpoint (bez ľudí), ktorý vyznačoval vstup (resp. pre mňa výstup z prírodnej rezervácie) a už sa objavila dedinka. Všade bolo úplné ticho. Odbočil som z hlavnej cesty do dedinky a nikde nikoho. Prechádzal som po úplne vyľudnených uliciach. Nové obývateľná budovy sa striedali z ruinami. Asfaltovú cestu bez výmoľov lemovali stromoradia a stále nikde nikto. Takto nejako si predstavujem koniec sveta. Aj pre mňa bolo toto jeden z najzaujímavejších zážitkov. Asfaltová cesta pokračovala až do púšte. Tam skončila a posledných 150 km som prešiel po veľmi zlej prašnej ceste späť do mestečka Aksai a následne do Dunhuangu. Dokopy som prešiel 1000km.

Mestečko duchov

Oddych v Lahžhou. Night market

Odtiaľ ma čakala rovnaká logistická nočná mora. Poslal som bicykel znova nákladným vlakom do Lanžhou. Ja som išiel lehátkovým, nočným vlakom. Z Lanžhou lietadlom do Pekingu a odtiaľ do Viedne. 35 dní prešlo veľmi rýchlo.